Cart is empty 
Odmalička žije vo Svite, keď otvorí doma okno, Tatry má ako na dlani. V našich veľhorách prežil kus života, vynášal na chaty, bol dobrovoľným strážcom prírody, behával horské kros preteky. Dnes sa venuje turistike, pretože pohyb v prírode potrebuje k životu. O svojej láske k horám hovorí Zdeno Skokan.
Vyzerá to tak, že v Tatrách žijete celý život…
Áno, narodil som sa v Liptovskom Mikuláši, ale odmalička žijem vo Svite. Z okna vidím scenériu od Kriváňa až po Kežmarský štít. Celé Tatry mám ako na dlani, stále mi nezovšedneli. Pre každodenný život ich nepotrebujem, ale preto, aby som žil ich potrebujem. To je moja filozofia.
V minulosti som bol dobrovoľný strážca v Tatranskom národnom parku, v klube JAMES, ale keď som sa oženil, tak som mal na tieto aktivity menej času. V mladých rokoch som aj vynášal na chaty. Raz som išiel z Popradského plesa s Viktorom Beránkom a slovo dalo slovo, že by som to mohol skúsiť. Nerobil som to profesionálne, nosil som len keď som mal čas. Na dovolenky som nechodil k moru, ale s krošňou na Rysy, na Zbojníčku, aj Téryho chatu, je to už viac ako 40 rokov dozadu.
Takou mojou základňou bolo Popradské pleso, odtiaľ som vyrážal na vynášky. Najťažšie boli asi pivové sudy, tých som sa čosi nanosil, preto som pivo ani nepil. Behával som v Tatrách aj horské krosy, rôzne memoriály. Naposledy som bol Psotkovom memoriáli, dobehol som medzi poslednými, ale o to mi nešlo. Chcel som si uctiť tohto človeka, v Tatrách to bol pojem.
Vás ľudia volajú Barry alebo Barry Hay. Odkiaľ to pochádza?
Vzniklo to ešte keď som chodil na učilište. Veľmi som mal rád holandskú skupinu Golden Earring a jej spevák sa tak volal, tak mi to odvtedy ostalo.
Kam dnes chodíte v Tatrách najviac?
Ako som už hovoril, moje najobľúbenejšie miesto v Tatrách je Popradské pleso. Pamätám si, že ešte ako chlapca ma tam otec vozil na bicykli. Je to pre mňa taký kúsok raja v Tatrách. V horách som spoznal veľa vynikajúcich ľudí, tam sa zistí, kto je kto. Človek sa nemôže dlho pretvarovať, nefunguje falošnosť a pretvárka. Platí to hlavne pri lezení, tam si ľudia musia veriť, istia si svoje životy.
Vždy platilo, že ten, čo ide zvrchu má prednosť, hlavne pri vynáškach. Takisto kedysi bolo pravidlom, že na vysokohorskom chodníku sa ľudia zdravili, dnes je to skôr rarita. Od detstva som sa učil o Tatrách, žijem tu celý život, ale nedovolím si povedať, že ich dokonale poznám. Vždy však viem, kde sa práve nachádzam.
Čo by mal človek robiť, keď stretne v Tatrách nosiča?
Mal by mu ustúpiť, neklásť mu otázky. Tým ho len rozptyľuje a pre nosiča je dôležitý každý krok. Prestávky na štandoch (oddychových miestach pre nosičov) majú vyrátané takmer presne na kroky.
Vy sa dnes venujete už len turistike?
Mám vymenené obidva bedrové kĺby, už cítiť, že to nie je ono, operované mám aj členky. Dá sa povedať, že som to obetoval Tatrám, ale spomienky mi nikto nezoberie. Ak by som sa ale nehýbal, tak by som tu dnes asi nebol. Minulý rok v septembri sa mi stala nepríjemná vec, z Brnčalky som išiel hore na Svišťovku a zrazu som dostal nevoľnosť. Zložila ma silná srdcová arytmia. Sedel som asi 20 minút, nepáčilo sa mi to, prišiel som dole na Bielu vodu, akurát išiel autobus, vodič si myslel, že som opitý. Nevedel som sa udržať na nohách. Dostal som sa domov, akurát bol u nás zať z Nemecka, naložili ma do auta a odviezli do nemocnice. Tam mi povedali, že som mal veľké šťastie, aj to len preto, že som mal dobrú fyzickú kondíciu.
To muselo poriadne ovplyvniť váš život, ale vidieť, že ste späť v horách…
Lekári mi radili, aby som sa šetril, nenamáhal. Začiatkom apríla som si povedal, že musím dokončiť túru, ktorú som minulý rok v septembri prerušil. Pokračoval som tam, kde som skončil a došiel do konca. Pomaly to znova skúšam, horšie je, že nemám parťákov, s ktorými by som chodil. Na tento rok mám však plán, chystám sa na Poludnicu zo Závažnej Poruby.
Mojou veľkou záľubou je aj cyklistika. Najdlhšiu trasu, čo som robil, bol Svit – Bardejovské kúpele a späť. Za jeden deň 252 kilometrov, ráno o šiestej som vyrazil a podvečer o päť minút šesť som bol späť pred vchodom. Na bicykli chodím aj do Tatier – na Popradské pleso, Sliezsky dom, Hrebienok.
Autor titulnej fotografie: Jaroslav Kizek.
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
