Cart is empty 
O členitom svete jaskýň v útrobách Demänovskej doliny počúvame v ostatnom čase stále viac. Najmä o objavoch, ktoré sa tam zdokumentovali. Nielen o nich hovoríme s jaskyniarom Pavlom Herichom.
V posledných rokoch sme sa s vašim menom stretli pri medializovaní objavu kostry vodného plaza v jaskyni Štefanová, ale aj v súvislosti so správami o potvrdení toho, že jaskynný systém Demänovskej doliny je najdlhší v Karpatoch. Súhlasíte, boli to vaše životné objavy?
Boli najviac medializované. Preto sa o nich aj najviac vie. Jaskyniarom som takmer štvrťstoročie a mám šťastie, lebo objavy prichádzajú pomerne často. Tie, ktoré spomínate, sú iba jedny z mnohých a málokedy som pri nich sám. Takmer vždy je to o partii.
A čo hovoria najnovšie správy z demänovského podzemia?
V minulom roku sme napríklad objavili novú jaskyňu s najdlhším jazerom v doline. Je obrovské, čo do rozmerov a aj hĺbky. A keďže preplávať, či prebrodiť sa nedalo, doniesli sme si člny a na nich sme nové priestory objavovali a aj zameriavali. Jaskyňa sa nachádza v nižšej časti Demänovskej doliny a jej chodby vytvorila voda, ktorá tade tiekla asi pred tromi miliónmi rokov. Alebo druhá udalosť, ktorú tiež treba spomenúť. Asi pred dvoma mesiacmi sme v Jaskyni mieru objavili dva kilometre nových chodieb.
Tušili ste ich?
Objavili sme ich viac, menej náhodou. Počas prieskumu jaskyne som vyliezol asi päťdesiat metrov vysokú stenu. Bol to pomerne nebezpečný manéver, lebo sme nemali lano, ale snažil som sa to prežiť. No oplatilo sa to. Následne som vošiel do chodieb, ktoré sme predtým nepoznali. Už ich máme aj zmapované.
Spomínali ste, že sa jaskyniarstvu venujete takmer štvrťstoročie…
Dvadsaťštyri rokov som dobrovoľný jaskyniar a jedenásť rokov pracujem ako profesionál na Správe slovenských jaskýň v Liptovskom Mikuláši.
Bolo jaskyniarstvo vo vašom prípade cielená voľba?
Môj otec bol kedysi jaskyniar, ale do jaskýň prestal chodiť skôr, ako som ja začal. No pamätám si, že ako malé dieťa ma vláčil po nesprístupnených jaskyniach, čo sa mi páčilo. Cielene som do podzemia začal chodiť s mojím otčimom, on jaskyniarči doteraz. Liptov patrí spolu so Slovenským krasom k dvom najvýznamnejším krasovým oblastiam na Slovensku, systém v Demänovskej doline je najväčší a chalani, ktorí tu vyrastajú sa akosi prirodzene začnú venovať jaskyniarstvu.
Aký je to pocit objavovať jaskyne?
Ak hovoríme o objavoch, tak to sú priestory, do ktorých nikdy v celej ich existencii ešte ľudská noha nevstúpila. Lebo, napríklad, ak boli jaskyne v praveku využívané, už to nie sú objavy. Isteže, pokiaľ sa tam nenájdu maľby alebo niečo vzácne z archeologického hľadiska. A pocity? Nie je to vždy len hurá!
Prečo?
Lebo ide aj o situácie, po prekonaní ktorých si uvedomíte aj prítomné nebezpečenstvo. Ako vtedy, keď som liezol tú kolmú stenu v Jaskyni mieru. Jeden chybný krok, a je zle. Takýto pád sa nedá prežiť. Nadšenie je preto často tlmené obavami o život. No platí, že zážitok z objavu je krajšie prežívať s parťákmi. Oni ma pod tou stenou čakali a spoločne sme objav oslávili.
Vráťme sa na chvíľu späť k vodnému dráčikovi. Bol to významný objav, malá kostra patrila pachypleurosaurusovi a tento nález výrazne posunul mapovanie druhohôr na našom území. Tušili ste vtedy, že sa pozeráte na niečo unikátne?
Skameneliny v jaskyniach objavujeme pomerne často. Jaskyniari sú vycvičení, vedia, o čo ide. A v prípade tej kostričky štvornohého plaza sa dalo tušiť niečo zaujímavé, lebo trčala zo skaly starej štvrť miliardy rokov. Veľmi rýchlo sme sa s kolegami zhodli, že ide o niečo vzácne, že to nie je bežný nález. Hľadal som na Slovensku odborníka, ktorý by ho prišiel zhodnotiť. Preto som kontaktoval doktora Andreja Čerňanského z Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave.
A ukázalo sa…
Že je to niečo výnimočné. Pachypleorosaury tvoria vyhynutú skupinu živočíchov a ich nálezy boli vtedy, hovoríme o roku 2018, známe iba z triasových usadenín Talianska, Švajčiarska, Nemecka a Číny. Dovtedy neboli objavené na území Západných Karpát. Patrí ku skupine menších plazov, ktorí sa živili článkonožcami, mäkkýšmi, dospelé jedince vedeli uloviť aj ryby. Žili na pobreží, a hoci to boli plavci, nevedeli sa potápať do väčších hĺbok.
Medializovalo sa to vtedy tak, že išlo o najstarší nález plaza na Slovensku…
Dokázal zároveň, že v tejto lokalite sa pred štvrť miliardou rokov nachádzali ostrovy so životom.
Spolupracovali ste s doktorom Čerňanským aj pri tom, keď zorganizoval expedíciu a kostričku išiel vybrať?
Nie, nebol som súčasťou tejto výpravy. Ukázal som miesto, kde kostra je, fyzické vysekávanie už nebolo pre mňa dôležité. Čo ale dôležité bolo, je fakt, že nález tej kostry bol pre nás, jaskyniarov, výnimočný v tom, že sme približne v tom istom čase objavili nový vchod do jaskyne Štefanová.
Pristavme sa pritom.
Jaskyni Štefanová sme sa venovali od roku 2007. Vtedy bola dlhá asi kilometer, postupne sme objavovali ďalšie kilometre. Dnes ich je okolo dvadsať a je štvrtá najdlhšia na Slovensku. Najvzdialenejšie časti jaskyne znamenali zakaždým plazenie, lezenie, občas kráčanie, ale spravidla posúvanie sa v neprirodzených polohách asi tri hodiny. Naviac, celý posun jaskyňou bol vždy nebezpečný. Preto sme sa sústredili aj na hľadanie nového vchodu.
Dnes vieme, že sa to podarilo.
Áno, ale nebolo to také jednoduché. Museli sme sa prekopať 12 až 14 metrov vertikálne, teraz je tam taký komín, po ktorom sa dá do jaskyne zostúpiť.
Vedeli ste, kde kopať?
Spolu s objavovaním jaskýň, prebieha aj ich mapovanie a pokiaľ použijeme dáta o tom, ako sa vyvíja povrch voči jaskyni, vieme pomerne presne určiť miesto, cez ktoré sa dá prekopať. Hneď prvá akcia do jaskyne, ako sme prekopali vchod, bola tá, počas ktorej sme objavili kostričku dinosaura. My ho tak familiárne voláme, hoci vieme, že pachypleorosaurus dinosaurom nie je.
Čoho musí mať jaskyniar viac: šťastia alebo vedomostí, aby sa mu podarilo objaviť niečo unikátne?
Na túto otázku sa nedá jednoznačne odpovedať. Lebo sa môže stať, že niekto zostupuje do jaskýň dve desaťročia a nič mimoriadne sa mu neudeje a niekto ide do podzemia prvý raz a objaví niečo unikátne. Nedá sa to privolať či naplánovať, skúsenosti a znalosti sú však dôležitým predpokladom. No a pokiaľ ide o vedomosti, na Slovensku školu speleológie nemáme a aj vo svete je ich veľmi málo. Treba byť súčasťou jaskyniarskej komunity, v rámci nej sa poznanie uchováva a šíri.
Je dĺžka jaskýň naozaj tým najdôležitejším kritériom, podľa ktorého sa hodnotia jaskyne a jaskynný systém?
Dĺžku vieme merať. Nie absolútne a nejde ani o celkom presný údaj. Odvodzuje sa od mapy. Pri zameriavaní jaskyne určujeme dĺžku medzi jednotlivými bodmi, ktoré vytvárame a zaznamenávame do mapy. Slúžia nám aj na orientáciu. Vzdialenosti medzi týmito bodmi tvoria dĺžku jaskyne.
Iný údaj nemáte?
Nie. Dostatočne výpovedný a ľahko získateľný exaktný údaj nemáme. Už niekoľko rokov pracujem s mobilnými 3D skenermi, z nich sa dá získať veľmi presný údaj o objeme priestorov. Lenže zmerať takto všetky jaskyne, ktoré na Slovensku máme, by bola úloha pre jedného človeka na sto rokov. Preto zatiaľ platí spoločný menovateľ pre porovnávanie jaskýň, a to je dĺžka.
Ak sa na to pozeráme z medzinárodného hľadiska, prečo je dĺžka jaskynného systému Demänovskej doliny taká významná?
Máte zrejme na mysli prekonanie vtedajšieho rekordu rumunskej jaskyne Pestera Vântului, ktorá merala 42,16 km a bola najdlhšou jaskyňou Karpát. V novembri 2020 sme objavili v Demänovskej ľadovej jaskyni 250 metrov nových chodieb a celkovou dĺžkou demänovského jaskynného systému sme sa dostali za hranicu 43 kilometrov. Keď si uvedomíme, že Karpaty si medzi sebou delí osem krajín – Česko, Maďarsko, Poľsko, Rakúsko, Rumunsko, Srbsko, Slovensko a Ukrajina, tak v rámci nich máme najdlhší jaskynný systém.
Sme už v jeho mapovaní vo finále?
Kdeže! Zmapovaných už máme ďalších deväť kilometrov. Kde budú ďalšie nové objavy, tak to sa dnes presne nevie, ale potenciál jaskýň v Demänovskej doline je ešte veľký.
Prečo je dôležitý výskum jaskýň? Aký to má ľudstvo význam?
Túto otázku si často kladiem aj ja. Ale ak zostaneme doma a v Demänovskej doline, tak určite je to dôležité aj z hľadiska ochrany najdôležitejšieho zdroja pitnej vody Liptova. Od Liptovského Mikuláša až po Partizánsku Ľupču pijú ľudia demänovskú vodu.
Treba ho teda chrániť.
Ak ho máme chrániť účinne, treba vedieť, čo sa v podzemí deje a čo ho ohrozuje. Demänovské jaskyne sú aj vedecky mimoriadne zaujímavou lokalitou, ich hlbšie poznanie prináša mnoho nových poznatkov. Stále sa tu objavujú nové druhy živočíchov, skúmame záznamy o klimatických zmenách v minulosti či vôbec vývoj územia Slovenska. Jaskyne dobre zachovávajú informácie z minulých čias. A potom je tu aj obyčajná ľudská zvedavosť.
Rozoberme si to trochu.
Iba málo ľudí si u nás uvedomuje, že Demänovská dolina je z pohľadu svetovej speleológie pojmom. Nemám teraz na mysli výskyt kvapľov či zaujímavých scenérií, pojmom sú z hľadiska geomorfológie. Tým, že jaskyne v tejto doline majú množstvo úrovní nad sebou, sú dobrou učebnicou vedomostí o tom, ako v priebehu miliónov rokov vznikali Západné Karpaty. Táto téma je aj predmetom môjho doktorátu, ale ide o úlohu, ktorá presahuje možnosti jednotlivca. Pracujeme na tom už desiatky rokov a ešte stále nemáme vyriešené niektoré základné otázky. Objavy v Demänovskej doline nás k odpovediam postupne posúvajú.
Dajú sa tieto poznatky aj prakticky využiť?
Napríklad, momentálne sa pripravuje metodika plánovania rizík pre vodné zdroje a jednou z vytipovaných lokalít je aj Demänovská dolina. A to nielen z hľadiska vodných zdrojov, ktoré sa tu nachádzajú, ale aj z hľadiska vplyvu strediska cestovného ruchu, ktoré nám tu vyrástlo, na vodu. Už teraz jasne vidíme následky vo forme znečistenia zdroja vody, pribúdajúcich havárii a podobne.
Koľko kilometrov jaskýň je dnes v Demänovskej doline sprístupnených pre verejnosť? Bude sa to rozširovať?
K jaskyniarstvu prirodzene patrí aj ochrana prírody. A jej nevyhnutnou súčasťou je aj prezentácia, sprístupnenie poznania, sprostredkovanie zážitku. Ak chceme niečo ochrániť, musí byť objekt našej ochrany uznaný spoločnosťou. Lebo človek sám neochráni nič. Preto je nevyhnutné sprístupňovať jaskyne, musíme ich ľuďom ukazovať a hovoriť o tom, aké poznanie nám prinášajú. Takže áno, som za to, aby sa pokračovalo v rozširovaní možností vstupu verejnosti do jaskýň.
Aké rezervy v tom vidíte v jaskyniach Demänovskej doliny?
V Demänovskej doline sú sprístupnené dve veľké jaskyne, resp. ich časti. Demänovská jaskyňa slobody má približne dva kilometre chodníkov, ale dlhá je 16 kilometrov. Demänovská ľadová jaskyňa, teda Čierna jaskyňa ako sa správne volá, a ktorej názov sa snažíme vrátiť, má sprístupnených 700 metrov chodieb. No dalo by sa aj viac, lebo v jej ďalších častiach je už vybudovaný starý kamenný chodník.
Má tento zámer podporu?
Správa slovenských jaskýň už otvorila túto tému a nestálo by veľa energie predĺžiť prehliadku tejto nádhernej jaskyne, v ktorej sa už roztopil trvalý ľad, o ďalšie priestory. A je tu ešte jej mohutné pokračovanie objavené v roku 1952, nazvané Jaskyňa mieru, ktorá zatiaľ nie je sprístupnená verejnosti vôbec. No z celkovej dĺžky 19 kilometrov sa na sprístupnenie pripravujú až 2 kilometre. A sú tu aj ďalšie možnosti.
Aké?
Komerčné sprístupňovanie jaskýň cez betónové chodníky má svoje limity a vhodné priestory na to už veľmi nie sú. O čom sa ale dá uvažovať, tak to sú výpravy menších skupín návštevníkov do väčších hĺbok jaskýň. Do častí, kam sa bežne verejnosť nedostane. Bolo by to prospešné aj z hľadiska environvýchovy, tiež by sme uspokojili záujem a chuť na dobrodružstvo u tej časti návštevníkov jaskýň, pre ktorú nie je cudzia fyzická námaha a diskomfort je vyvážený úplne novým zážitkom.
Ako sa stavia naša spoločnosť k jaskyniarstvu?
Potreba a dôraz na objavovanie jaskýň sa v čase mení. Pred približne sto rokmi sa práve objavom Demänovskej jaskyne slobody začala celospoločenská podpora jaskyniarstva a práve teraz žijeme dobu pripomínania si storočníc významných jaskyniarskych objavov u nás. Na budúci rok to bude napríklad storočnica znovuobjavenia Domice. Domicu ľudia v praveku obývali, vchod sa neskôr zavalil. V rokoch budovania socializmu bolo jaskyniarstvo vnímané ako národohospodárska činnosť a štát jaskyniarov podporoval.
A dnes?
Jaskyniarstvo štát finančne nepodporuje. Ale nedá sa povedať, žeby trpelo na spoločenský nezáujem. Slovenská speleologická spoločnosť je vnímaná ako dôveryhodný partner pri rôznych štátnych úlohách. Napríklad čo sa týka rôznych prieskumov spojených s ochranou vodných zdrojov. Nedávno sme napríklad pre potreby budovania diaľnice D1 v úseku Turany – Hubová skúmali lokality Korbeľka a Masív Sokola.
Koľko jaskyniarov pôsobí na Slovensku?
Okolo tisícky. Nás, v Demänovskej doline, je viac ako štyridsať. Som rád, že v ostatných rokoch sme dobre zvládli generačnú výmenu a podarilo sa udržať schopnú partiu. Robíme okolo stovky akcií ročne.
Povedzte, čo ľudí priťahuje k jaskyniarstvu?
Na začiatku je to určite chuť zažiť niečo dobrodružné a byť v dobrej partii. No časom sa to pretaví aj do ochoty podieľať sa na niečom vážnejšom z vedeckého či dokumentačného hľadiska. Ak to preváži, takíto jaskyniari vnímajú súvislosti spojené s jaskyňami ako dôležitú súčasť svojho života a dobrý základ pre ochranu prírody.
Vstupujete do jaskyne vždy s nejakou konkrétnou úlohou, alebo to necháte na to, čo deň prinesie?
Ak idete do jaskyne na viacdennú výpravu, je jasné, že treba vedieť, prečo tam ideme, aký máme cieľ, lebo od neho závisí, čo si berieme so sebou. Rovnako je to pri niekoľkohodinových vstupoch do podzemia. Ísť sa tam pozrieť iba tak, to neprichádza do úvahy. Hoci, pravda je, že aj voľný program je prospešný.
Ako môže byť prospešný?
Potvrdilo sa mi, že ak je človek uvoľnený, má bližšie k objavom. V priebehu posledných troch rokov som to na vlastnej koži zažil dvakrát. Asi pred dvoma rokmi som skenoval jednu veľkú chodbu. Bol som unavený, a tak som si sadol na kameň, že si oddýchnem. V tom momente som zacítil na chrbte prúd chladného vzduchu, teda výrazný prievan. Dovtedy o ňom nikto nevedel. A pri nasledujúcej akcii sme tam objavili pol kilometra nových chodieb. Alebo objav z decembra minulého roku v Demänovskej jaskyni mieru. S kamošom sme čakali na zvyšok partie a iba tak z plezíru sme preliezli blízku stienku. Napokon nad ňou sme našli dva kilometre nových chodieb.
Čo si zbalíte so sebou, keď sa chystáte do jaskyne?
Záleží od toho, čo ideme robiť. Ale základ sú čižmy, teplé termooblečenie, odolná kombinéza, prilba s dobrým svetlom a do rezervy ešte jedno svetlo. Zažil som situáciu, že som sa potreboval z jaskyne dostať za úplnej tmy a nie je to nič príjemné.
A lekárničku?
No, tak toto musíme zlepšiť. Ale v miestach, kde zvykneme bivakovať, lekárnička je. No a potom so sebou berieme transportný batoh so všetkým, čo budeme potrebovať. Jedlo, pitie, nástroje – motyky, lopaty, čakany a iné. Používame ich na rozširovanie chodieb, ak v tom vidíme zmysel a možnosť objavu. Ak sa ideme potápať, tak na jedného potápača treba ďalších troch chlapov s výstrojom. A ak ideme jaskyne zameriavať, treba nám so sebou zobrať elektroniku, skenery, laserové diaľkomery a podobne.
Aký proviant patrí do batohu jaskyniara?
Určite termoska s čajom A čo sa týka jedla, tak je to individuálne. Na kratšie výpravy si nosíme niečo sladšie, čokoládu napríklad. A ak ide o dlhšiu, napríklad viacdennú, tak vtedy treba zbaliť aj trvanlivejšie a energeticky výdatnejšie potraviny.
Máte z niečoho strach?
Mám, určite. No dá sa mu predísť alebo ho korigovať rešpektom k prostrediu. Ten je v jaskyni nevyhnutný. Akonáhle človek podcení prostredie, zvykne sa mu to vypomstiť. Treba si dávať pozor aj na únavu, vtedy sa robia chyby, ktoré sa už niekedy nedajú opraviť.
Platí teda to, čo horolezectve, že každý chybný krok môže byť potrestaný?
Presne. Aj keď my v Demänovskej doline máme šťastie, že naše jaskyne sú prevažne horizontálne a nemusíme z desiatich hodín sedem visieť na lane, ako je to v horských systémoch niekde v zahraničí. No aj u nás je veľa priepastí, najväčšia má takmer osemdesiat metrov, a tiež sa tam dá prísť k úrazu. Aj pády z dvoch metrov môžu byť fatálne a aj v horizontálnych chodbách sa dá zraniť. Často ich máme pokryté tenkou vrstvou mokrého ílu, a ten je veľmi šmykľavý.
Záchrana by mohla byť zložitá.
Áno. Záchranárske akcie v jaskyniach sú vždy komplikované. Ak sa nachádzate štyri hodiny ďaleko od vchodu, záchrana môže trvať štyri dni. Transport von je vždy náročný.
Aký najkrajší suvenír ste si z jaskyne doniesli?
Jednoznačne – zážitky. Okrem nich sa z jaskyne nesmie nič vynášať. Výnimku majú vzorky hornín určené na laboratórny výskum. Alebo kvaple, tie sú fantastickou databankou, v laboratóriách sa z nich dá odčítať paleoklíma. Ale zobrať si niečo pre vlastné potešenie? Tak to sa nerobí.
Ak sme už pri zážitkoch. Je nejaký, ktorý má vo vašom rebríčku označenie: top?
Tie zážitky sa postupne vrstvia. Novšie prekrývajú staré, ale je pravda, že najsilnejšie sú hádam tie prvé. Spomínam si na rok 2007, keď sme začali objavovať jaskyňu Štefanová. Podarilo sa nám prekopať cez veľmi nízku chodbu, kde fučal pulzný prievan. Ide o raritné prúdenie vzduchu, ktoré je znakom možného veľkého pokračovania jaskyne. Partia kopala za rohom, bol som sám a po asi hodine, už na prahu vyčerpania, sa mi podarilo pretisnúť prekážkou a vošiel som do obrovského dómu, ktorého veľkosť sa dala iba tušiť.
Ako ste sa cítili?
Bol som viac vyplašený ako natešený. Videl som sotva na dva metre, všade vôkol tma, ale to veľké prázdno bolo výrečné. Dnes vieme, že je to jeden z najväčších dómov v Demänovskej doline a ten dátum si budem pamätať navždy. Bolo to 21. januára. S hurhajom som sa vrátil pre partiu, snažili sme sa to osvetliť a nájsť hranice tohto priestoru, ale vtedajšia osvetľovacia technika nám veľa neukázala. Napriek tomu to bol pre mňa ohromný zážitok, mnohí jaskyniari toto nezažijú za celý život.
Autor titulnej fotografie: Roman Lončík
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas
