Cart is empty 
Paleobiológ Martin Kundrát je svetoznámym slovenským vedcom, ktorý zo skamenelín číta nové príbehy pravekých zvierat. Hovoríme s ním nielen o objave dinosaurích stôp v tatranskej Tichej doline.
Nepoznám chalana, ktorý by si do školského zošita nekreslil dinosaury. Aj vy ste takto začínali?
Nie celkom. Pamätám si, keď ma na testoch vyspelosti, ktoré mali ukázať, či môžem nastúpiť do základnej školy o rok skôr, pani doktorka vyzvala, aby som nakreslil najobľúbenejšie zviera. Bol ním slon. Dal som ho za chvíľu ľavou rukou, lebo som ľavák. Kreslil som rád a myslím, že pomerne dobre. Spomínam si na jeden výkres, mal som vtedy hádam štyri, päť rokov, ktorým bola krajinka s palmami v pozadí, do ktorej som nastrkal toľko zvierat, koľko sa len vošlo.
Prečo vás príroda a zvieratá v nej od detstva zaujímali?
Viedli ma k tomu rodičia. Otec ma brával pravidelne do prírody na rôzne výlety. Vďačím mu za to, že vo mne vypestoval cit k prírodnému prostrediu, k rovnováhe, ktorá v nej panuje. Bol som nadšený množstvom živočíchov a rastlín, ktoré som tam mohol pozorovať. Tento svet ma doslova fascinoval. Čím som bol starší, tým viac som si prial dozvedieť sa o ňom čo najviac a pochopiť jeho podstatu. V tomto poznávaní kľúčovú úlohu aj knihy.
Knihy?
Mama bola učiteľka. Knihami sme boli doma obklopení. V nich som od detstva hľadal odpovede na otázky, ktoré ma zaujímali.
A spomínate si aj na moment, v ktorom ste si povedali, že vašou profesiou bude paleontológia?
Prišlo to postupne. Ale tým prvým momentom, takým motivačným nakopnutím, boli české knihy profesora Josefa Augustu Ztracený svět, Z hlubín pravěku a Zavátý život, ktoré ilustroval majster Zdeňek Burian, ilustrátor a zakladateľ československého paleoartu.
Prečo ste pri nich spozorneli?
Boli v nich zvieratá, ktoré som dovtedy nepoznal. Bol to neopakovateľný a podmanivý pocit. Niečo úplne nové, iné, neznáme. Veľmi som túžil spoznať tento tajomný svet. V tom čase som ešte nevedel čítať, fascinovali ma iba obrázky. Neskôr som zvládol aj text a kontúry môjho budúceho povolania boli na svete.
Ihneď to bola paleontológia?
Kdeže! Vtedy som o nej nevedel nič. No určite som cítil, že zvieratá ma budú sprevádzať celý život. Otázka bola, či po umeleckej stránke, alebo vedecky. Nakoniec vyhrala pedagogika. Veľmi som si vážil niektorých učiteľov, ktorí sa nám venovali na základnej škole, a neskôr na gymnáziu v Humennom. Vedeli nás, deti, študentov, nadchnúť pre prírodu a jej tajomstvá. Boli mojim vzorom, identifikoval som sa s nimi a chcel som byť taký ako oni. Istý čas som rozmýšľal aj o štúdiu archeológie, ale tento odbor bol na úrovni stredoškoláka z Humenného bežne nedostupný. Až po skončení vysokoškolského štúdia vo mne driemajúci pravek opäť ožil, tentokrát už navždy.
Takže ste si vybrali?
Bol som už vzdelanejší. Vydal som sa po ceste evolúcie živočíchov do ďalekého praveku našej Zeme. Na Slovensku i vtedy to bolo čosi výnimočné. Nezabudnem, ako ma klopaním na čelo zobúdzal istý docent zo sna o dinosauroch. Neodradil ma. Ale, nebránil mi. Vedel, že som na správnej ceste a bol som natoľko cieľavedomý a vytrvalý, že som z nej nezišiel doteraz.
Usudzujem, že asi nebola priamočiara?
Mala rôzne štádia postupného približovania k cieľu, ktorý dovtedy na Slovensku nikto nedosiahol. Najprv som vsadil na embryológiu a štúdium zárodkov krokodílov a vtákov, ktoré sú žijúcimi modernizovanými formami dinosaurov. Po pádoch a zakopnutiach prišli prvé úspechy, zahraničné študijné cesty, expedície, objavy… Sen sa začal meniť na skutočnosť.
Teda nie na Slovensku.
To veru nie. Tu doma som okúsil, ako sa trestá za úspech. Pripravil som päťročnú expedíciu do Hajnáčky, ktorá bola mimoriadne úspešná už v prvom roku. Odmenou bol úrad práce. Nikdy som svoje viac nevidel. Kariéru si na nich bez hanby stavali iní. Bol som pre niekoho príliš mladý, aby som si mohol dovoliť uvažovať o témach, ako je založenie slovenského paleontologického múzea mimo Bratislavy.
Preto nasledoval váš odchod do Čiech?
Rigoróznu i dizertačnú prácu na tému archosaurov (Skupina, do ktorej patria dinosaury; pozn. red.) som obhájil na Karlovej univerzite v Prahe. Dizertáciu som napísal i obhajoval v angličtine. Pamätám si, ako jeden z oponentov, profesor Lennart Olson z renomovanej univerzity v Jene, začal slovami, že toto nie je dizertačná práca. A pokračoval, že v Nemecku by išlo o prácu habilitačnú.
Teda, uznanie. Potešilo vás to?
Isteže. Lenže, žiadny pocit zadosťučinenia vás neuživí a nenaplní vaše ciele. Vydal som sa po mojej ceste ďalej. V nasledujúcich rokoch som prijal viacero ponúk pôsobenia na zámorských i európskych pracoviskách, konkrétne v Austrálii, Kanade, USA či vo Švédsku.
Máte za sebou viaceré významné objavy na expedíciách v Kanade, USA, Argentíne, Rusku, Číne, na Novom Zélande, v Iráne či Uzbekistane, patríte medzi vedeckú špičku na svete v odbore paleobiológie či paleontológie, vašu prácu uznávajú významné vedecké pracoviská nielen v Európe. Pred niekoľkými rokmi ste sa vrátili na Slovensko. Prečo?
Do zahraničia som vycestoval preto, aby som mohol ako vedec dorásť a osvojiť si hodnoty, na ktorých vyspelé krajiny budujú svoj vedecký potenciál. A vrátil som sa preto, aby som mohol prispieť k transformácii vedy u nás – v oblasti hodnotovej, metodickej, tematickej a kvalitatívnej.
Ako veľmi slovenská veda takúto transformáciu potrebuje?
Veľmi. Včera bolo neskoro. Budem hovoriť viac všeobecne než len o mojej odbore. Keď človek detailnejšie spoznáva stav vedy u nás, musí jasne vidieť, že sa v nej mrhá talentami. Nemôžu vyrásť vedľa niekoho, kto to nedovolí, pretože ten človek sa cíti vo svojej „riadiacej“ funkcii ohrozený. Vo vedeckej spoločnosti je príliš veľa sebadeštrukcie, závisti, intríg, pomstychtivosti, osobných sporov, malichernosti, malosti, neprajnosti, veľkohubosti a hlúposti. Nedokážeme sa tešiť z úspechov úspešných, nedokážeme sa nimi motivovať. U nás je to stále o socialistickom upevnení sa v nejakej pozícii a olepení titulmi, za ktorými je často ukrytá prázdnota, pocit menejcennosti, strach z vlastnej priemernosti a obavy z odhalenia nepotrebnosti.
A často sa argumentuje aj tým, že chýbajú peniaze…
Nie je to len o peniazoch, ako neustále nariekame. Ba ani o tom, žeby sme nedosiahli na témy medzinárodného či globálneho dosahu, ktoré by sme dokázali riešiť. Je to o našej neschopnosti pochopiť, že sa točíme stále v kruhu podpriemernosti. Akceptovali sme spôsob fungovania vedy, ktorý nás ako krajinu knokautoval na vedľajšiu koľaj. Namiesto toho, aby sme sa kriticky pozreli do zrkadla, naliali si čistého vína, nezahmlievali situáciu, a nabrali odvahu urobiť historickú reorganizáciu vedy, našli sme zvrátené uspokojenie v tom, že kalich tejto horkosti si vypije ďalšia generácia. Nalievame milióny do grantov, z ktorých nemôžete budovať tímy, rozvíjať potrebnú infraštruktúru a ktorých výsledkom nie sú adekvátne mimoriadne objavy.
Poznáte spôsob, ako z toho von?
Nie je to o spôsobe, ktorý by som navrhol ja. Sme v tom všetci – najmä tí, z daní ktorých sa vedecký výskum financuje . Veľmi dobre vieme, ako fungujú úspešné grantové agentúry, ako fungujú renomované univerzity. Je to tak jednoduché a predsa na Slovensku nerealizovateľné!
Skúste podrobnejšie.
Všetky špičkové univerzity, na ktorých som pôsobil si vyberajú pracovne a výsledkovo najsilnejších jedincov. Tí sú magnetom pre mladých, nových nádejných vedcov, ktorí sa okolo takýchto osobností prirodzene zoskupujú. Tento systém je zabehnutý a osvedčený. Potrebujeme len odvahu ho prebrať. Našu biedu si naviac prehlbujeme neprehľadným systémom administratívnych pravidiel, často dodatočne vymyslených a nezmyselných, pred ktorými naše najlepšie talenty unikajú za hranice Slovenska. I preto môžeme o podpore špičkovej vedy na Slovensku len snívať, a kto vám tvrdí opak, pozrite sa čo svetoborné vlastne dokázal.
Čo by podľa vás malo byť ambíciou vedca?
Nebudem hovoriť za iných. Podľa mňa by to mala byť mentálna schopnosť nechať popri sebe vyrásť niekoho lepšieho, ako som ja.
Vráťme sa k paleontológii. Čomu sa teraz venujete?
Oslovili ste ma v čase, keď sa láme chlieb. Na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde v súčasnosti pôsobím, dochádza v týchto dňoch k formovaniu Centra integratívnej paleobiológie, čo je slovenský unikát. Vzniká v rámci Technologického a inovačného parku, ktorý má niečo z ambície, o ktorej som práve hovoril. Pokúšam sa teda etablovať v Košiciach novú interdisciplinárnu výskumnú platformu zacielenej na globálne fenomény evolúcie života, životného prostredia podnebia a hromadného vymierania. Taká je dnes moderná paleontológia.
Paleontológia, paleobiológia sú vedecké odbory, ktorých obsah bežná populácia ani nepozná. Ako môžu ich výsledky dnes a prakticky pomôcť ľudstvu. Prečo potrebujeme poznať pravek?
Veľmi to súvisí najmä s pochopení nášho miesta v prírode. Ak nepochopíte, čo všetko musel život podstúpiť na takom malom kúsku kamennej gule vo vesmíre, tak ako si budete budovať rešpekt k prírode a podriaďovať jej zachovaniu svoje rozhodnutia? My sme tí, ktorí sa vyskytli na Zemi podstatne neskôr ako život okolo nás. Sme tu hostia, nie páni. Tak veľa sa potrebujeme učiť, ako fungujú zákony prírody a k akým katastrofám vedie ich porušovanie a ignorancia! Odpovede na tieto otázky prežitia dáva pravek. Ak nepoznáte svoju minulosť, nemáte budúcnosť.
Na čo osobitne nás upozorňuje?
Že sa človek ako živočíšny druh správa veľmi barbarsky. Vulgárne a bezbreho expanduje zabíjaním všetkého živého, čo mu prekáža. A dôsledkami tohto prístupu bude čoskoro trpieť. Ešte nedávno sme pochybovali, dnes konšpirujeme, ale teplota stúpa, vody je menej, odpadkov pribúda, napätie stúpa… O dôvodoch tejto klimatickej zmeny môžeme diskutovať, avšak mimoriadny pokles biodiverzity a rýchlosť vymierania v dôsledku ľudskej činnosti je dnes faktom.
Ale to sa stávalo aj v minulosti a človek prežil.
Život prežil – o ten nemám obavy. Človek to ale mal minimálne raz už namále. Dnes je situácia odlišná. Z koristi sa stal predátor. Dnes nás je viac ako 8 miliárd a rast populácie sa zrýchľuje. Človek je živočích vybavený myslením a sebareflexiou. Vnímame, preto sa snažíme svoj osud zvrátiť a robíme všetko preto, aby sa tak stalo.
Lenže…
Lenže naša expanzia najmä za ostatných dvesto rokov je tak obrovská, že sme dostali populácie mnohých živočíchov a rastlín do červených čísel. Vymierajú oveľa rýchlejšie, ako sa to dialo za ostatných minimálne desať miliónov rokov. Začíname sa blížiť k parametrom katastrofických vymieraní, ktorými život na zemeguli prešiel. A to aj bez ohľadu na zmenu klímy. Je pravdou, že život sa vyvíjal na našej planéte aj v podstatne teplejšom prostredí ako dnes. No tie zmeny sa diali postupne. Príroda mala čas na adaptáciu, čas na prežitie. Dnes ho nemá. A s ňou ani my.
Opýtam sa na katastrofický scenár. Môže nastať?
Ak v našej nenasýtenosti budeme pokračovať, potom je katastrofický scenár len otázkou času. Katastrofický predovšetkým pre nás. Niekedy nám z každej väčšej mláky kŕkali žaby. Dnes ich takmer nepočujeme. Obojživelník je citlivý na vodu a je na ústupe. A s ním odchádzajú aj zdroje pitnej vody. To žabie ticho by nám ale malo znieť ako alarm. Lebo bez vody niet života. Také jednoduché to je.
Vidíte koniec ľudského rodu?
Možno sa ľudský rod objavil na planéte len na krátku dobu. Nevyužije svoj potenciál a zanikne. Jeho zánik by bol nepochybne nasledovaný jednou z najvýraznejších epizód evolúcie života na našej planéte.
Uživí nás naša planéta? Aj na to dáva odpoveď prehistória?
Život na našej planéte sa držal vždy v rovnováhe. Štúdium praveku ponúka množstvo príkladov. Táto rovnováha kontrolovala neprirodzený nárast predátorov. Počty predátorov boli korigované množstvom dostupnej potravy. To platilo až potiaľ, kým sa na planéte neobjavil takzvaný človek rozumný. Stal sa z neho premnožený predátor, ktorý ničí pľúca Zeme, mení lesy na monokultúrne plantáže, kontaminuje prostredie chémiou, je spolutvorcom nových púští, zabíja všetko, čo ho ohrozuje, i seba samého. Môže takýto druh prežiť? Nemôže, ak z tejto planéty neutečie na inú.
Za akých okolností by sme mohli prežiť?
Mali by sme kriticky počúvať, čo hovoria odborníci, ktorí študujú globálne zmeny súvisiace s našou expanziou. Máme dostatok indícií, aby sme sa minimálne začali správať pokornejšie a ohľaduplnejšie. Bojíme sa to povedať nahlas, ale bez korigovania populačného rastu je kolaps len otázkou času. A kolaps znamená vojnu, ktorú vyhlásime sami sebe. Kde začať? Od seba, od vlastných nárokov, od zodpovednosti za budúci život.
Poďme k Tatrám. S vaším menom sa spája významný objav. Išli ste po stopách Jozefa Michalíka a Milana Sýkoru ktorý v Tichej doline pred polstoročím objavil veľkú trojprstú stopu dinosaura. Prvú na Slovensku. Vy ste objavili ďalšie. Ako to bolo?
Neustále ma čosi lákalo pozrieť si nálezisko osobne. Nepatrím medzi paleontológov, ktorí tvrdia, že sa na tom istom nálezisku nedá nič nové nájsť. Práve naopak, a preto som sa nedal odradiť. A keď sa naskytla možnosť, vďaka ústretovosti docenta Sýkoru sme zavítali sme na miesto nálezu aj s jeho bratom, ktorý nám pomohol získať povolenie na ďalší prieskum. Možno to bude znieť fantasticky, ale kopli sme do prvého kameňa a bola tam. Ďalšia celá stopa dinosaura.
Tatranského? Toho, ktorého spomínaní vedci objavili pred polstoročím?
Nielen. Za štyri hodiny prehľadávania sme našli pozostatky asi desiatich stôp. Prekonali sme pôvodnú predstavu, že prvý objav bol vecou pravekej náhody. Nie je to pravda. Je to veľké nálezisko o čom svedčia i nálezy na poľskej strane. Je pomerne netypické, pretože všetky stopy sa podobajú na stopy mäsožravého dinosaura. A nepatrili jedinému typu masožravého dinosaura. S Milanom Sýkorom sme začali pracovať na revízii významu tejto lokality. Bohužiaľ, docent Sýkora nás pred rokom opustil. Zanechal nám nielen svoju stopu dinosaura, ale i ľudský rozmer vedca, ktorý som si na ňom mimoriadne cenil. Nová štúdia bude venovaná jeho pamiatke.
Ako vidíte budúcnosť paleontológie a paleobiológie?
Na Slovensku ešte stále panuje presvedčenie, že paleontológia patrí výhradne do geologických vied. Paradoxne tento názor zdieľa väčšina geológov i paleontológov. A tak sa paleobiológia v rámci nášho prežitého systému dostala do medzipriestoru. Okúsil som to na vlastnej koži pri žiadostiach o granty alebo pri obhajobe doktorskej dizertácie. Som však optimista. To, že sa tak správame na Slovensku, nijakým spôsobom nezmení skutočný trend. Naše správanie ublíži len nám samotným.
V čom spočíva modernosť paleobiológia?
V rozsahu jej interdisciplinarity. A ja sa snažím túto interdisciplinaritu na Slovensku v Košiciach implantovať a kultivovať. Moje aktivity sú predvojom generácie, ktorá ťahá paleontológiu tam, kam v skutočnosti patrí, teda do evolučnej biológie.
Dôvod?
Skameneliny sú pozostatkami niekedy žijúcich tvorov. My teda neštudujeme teda, ale odhaľujeme biologickú informáciu o živote, o jeho premene, o schopnosti organizmov adaptovať sa a prežiť v neustále sa meniacom prostredí. Je to mozaika, ktorej obraz odhalia naši potomkovi, ak budú ozaj rozumní.
Aké to je, poskladať takúto mozaiku?
Zložité! Našťastie pre moju generáciu pribudli fantastické technológie, ktoré nám umožňujú nový pohľad do prehistórie. Pravdupovediac, na Slovensko som sa vrátil s cieľom a schopnosťami založiť tzv. synchrotrónovú paleontológiu. Teda disciplínu, ktorá je príkladom sofistikovanej interdisciplíny využívajúcej najpokročilejšie zobrazovacie postupy, ktoré otvárajú nové možnosti poznávania ďalekej histórie našej Zeme.
Znamená to, že Slovensko vykročilo na cestu moderného vnímania paleobiológie či paleontológie?
Verme, že áno. V Košiciach sa o to snažíme a výsledky našich medzinárodných projektov nás posmeľujú si veriť.
VIZITKA
Evolučný biológ doc. RNDr. Martin Kundrát, PhD. je prvým Slovákom, ktorý sa prebojoval medzi svetovú elitu paleobiológov. Jeho vedecké základy sa formovali na Univerzite Karlovej a následne v Austrálii, Japonsku, USA.
Renomovaná univerzita v Uppsale mu ponúkla permanetné miesto. Napriek tomu sa po piatich rokoch vrátil na Slovensko, kde po systematickej vytrvalej práci s podporou nového vedenia Technologického a inovačného parku a Univerzity Pavla Jozefa Šafárika a renomovaných zahraničných organizácii zakladá novú inštitúciu – Centrum integratívnej paleobiológie.
Je zakladateľom slovenskej synchrotrónovej paleontológie v spolupráci s najväčším synchrotrónom sveta v Japonsku a zakladateľom prvého laboratória integratívnej paleobiológie a evolúcie dinosaurov na Slovensku. Vedie výskumnú skupinu evolučnej biodiverzity.
Organizoval paleontologické expedície v Argentíne, Číne, Rusku, Iráne, Maroku, Uzbekistane a zúčastnil sa ďalších v Kanade, Mongolsku, USA a Novom Zélande. Prednášal vo viac ako 20 krajinách na piatich kontinentoch. O jeho objavoch referovali také mediálne centrá ako CNN, Reuters, New York Times, Cell, National Geographic a ďalšie.
Popísal 15 nových živočíchov, medzi nimi nový druh Archaeopteryxa, a neznámych dinosaurov, pterosaurov a miniatúrneho polárneho cicavca.
Je autorom početných vedeckých prác v renomovaných zahraničných časopisoch, dvoch slovensko-anglických vysokoškolských učebníc, zahraničných filmových dokumentov i nositeľom mnohých vedeckých grantov a rôznych ocenení. Mimoriadnu pozornosť venuje popularizácii vedeckého poznania.
Autor titulnej fotografie: zdroj SNK
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas
